Sketch of a place
Náčrt miesta
Dana Tomečková vo svojej tvorbe okrem iného premieňa alebo ruší pôvodnú funkciu vecí a náš pohľad na ne. Veď kedy by sme „normálne“ mali možnosť dívať sa na pracovnú plochu školskej lavice kolmo z výšky (zo vzdialenosti) 10 metrov? Aký by to bol pohľad? Vieme si to predstaviť? Teraz už áno. Na výstave Náčrt miesta stôl zrazu nie je iba stolom, vďaka nezvyčajnému pohľadu, ktorý sa nám nečakane naskytol (vďaka autorke), ho z diaľky vnímame ako veľký drevený hranol, mohutný rovnorodý objekt, ktorý až zblízka rozpoznávame v jeho detailoch a špecifikách ako to, čím pôvodne bol. V tomto momente sa môžeme opýtať napríklad aj toto: je ním ešte stále, aj keď stratil svoju primárnu funkciu, „bytostné určenie“? Zmenila sa so zmenou nášho pohľadu aj sama vec? Čo potom robí vec tým, čím je? Čo ju definuje? Môže to byť spôsob, akým sa na ňu dívame, ako ju vnímame? Dokážeme sa pozerať na veci aj inak, ako sme sa naučili, nestereotypne, citlivejšie, premýšľavejšie, nanovo? Nie je náš pohľad (aj v kontexte umenia) niekedy trochu unavený, otupený a stagnujúci? Dokážeme vnímať aj prosté a na prvý pohľad banálne s plnou vážnosťou, záujmom a citom, tak, ako to robí autorka, keď obracia lavicu hore nohami (doslovne aj obrazne), alebo vyťahuje z ateliéru pofŕkanú kresliacu dosku, z ktorej ktosi odrezal jeden roh a opiera ju o stenu galérie?
Divák by nám možno mohol položiť otázku, či Tomečkovej počínanie nie je iba hrou. Ak si sám dopredu v duchu odpovedá áno, navrhujeme, aby sa opýtal napríklad detí, či hrať sa je iba.* Ale mohli by sme tiež položiť napríklad takúto protiotázku: nehrá sa skôr plachta, ktorá zakrýva okná vo výstavnom priestore na stenu? Nehrá sa chodba na galériu? Nezvykli sme si už na túto hru tak, že sme zabudli, že je hrou? Aký je zmysel týchto hier? Je primerané, alebo nepatričné takto sa hrať? Máme z hry radosť?
Dana Tomečková prostredníctvom svojich intervencií, práce s nájdeným materiálom, komponovaním vecí v priestore a subtílnymi reakciami na miesto, v ktorom vystavuje (ak chcete, prostredníctvom svojich hier), nenásilne nabáda divákov, aby si (konečne/znova/lepšie/inak) všimli, čo síce mali stále pred očami, ale predsa nevideli, alebo si to neuvedomovali – povedzme nepochopiteľnú prítomnosť útvaru z dlaždíc odlišnej farby, ako sú v priestore všetky ostatné. Tomečkovej prístup by sme predbežne, pracovne mohli nazvať aj „povyťahovaním“, napríklad steny/plachty, lavice, stĺpu, dlaždíc, kresliacej dosky, dverí zo zárubne, alebo čohokoľvek, čo ju zaujme, do/z priestoru (fyzického aj mentálneho), ktorý bol doteraz nereflektovaný, prehliadaný, nevnímaný, ignorovaný. Veci, s ktorými autorka narába a ich priestorové kompozície primárne nič nereprezentujú, stále sú tým, čím sú: sklo, doska, papier, stôl. Keď sa však na ne (a ich pôvod, polohu, novú konfiguráciu v priestore) pozrieme nie zaznamenávajúcim, ale premýšľavým pohľadom, môže sa nám prostredníctvom tohto reflektujúceho dívania sa odhaliť nová povaha prostredia a vecí v ňom – nový náčrt miesta (povedané termínmi lingvistiky: nová, ťažko uchopiteľná syntax, sémantika, etymológia vecí, priestoru a pohľadu), okolo ktorého sme doposiaľ prechádzali ako nevedomí.
Či sa z Tomečkovej náčrtu miesta, ktorý pre nás vytvorila, stane miesto „hotové“ a to, aké bude, záleží na tom, či, a akým spôsobom sme schopní mentálne ho spracovať, pochopiť, „dokončiť“.
* „opýtajte sa detí, či hrať sa je iba“ – parafráza verša z básne Erika Grocha zo zbierky Súkromné hodiny smútku
Ľuboš Lehocký, kurátor výstavy